V lone matky, v objatí, čierno čiernej zeme.

Tlkotom srdca ožívam ako strom.

Prijímam svetlo, život, vodu šumiacu dažďom.

Silu v žiare slnka, pohrávam sa s vetrom.

Nesúcim mráz, čo páli. Vodu čo ma zmáča.

Znášam vôľu prírody, bezbrannosť spevu vtáctva.

Odolávam nečasu, ktorý ma občas vykloní,

z miesta žitia, spánku, osudu čas nezlomím.

Žiť stromom v lese stojacim.

Vrásky času v lístí padajú.

Mi k nohám k zemi vrasteným.

Údmi v pôdy lone patriacim.

A keď ma rúchom života vždy v jari matka obdarí.

Vnímam kroky časom, som jeden z mnohých v histórií.

Počítajúc letá, čo kruhy v údy značia,

mi zimy kruté vrývajú, jazvy, čo nikdy nezmiznú.

Viem, že príde čas, kedy ma svetlo zahubí,

svetlo, ktorým som žil ma vysuší a pohltí

smrť, tak ako strom, v ktorom som svojho času žil.

V prachu sveta spočiniem, aby som sa opäť narodil

...stromom v lese stojacim

...nepoznajúc vrásky v lístí

...mi k nohám mladým, bezbranným

...žiť stromom pôde patriacim