Hrom do toho !

Zatiahlo sa nebo, rúchom čiernych mrakov.

Všetko živé utícha, len vietor šumí lesom.

Vetvy stromov tancujúce v divej búrke objatí.

Živly ohňa, vody, vzduchu, besniac v lone prírody.

Voda z neba padá, všetko vôkol zmáča.

Víchor berie všetko, na krídlach slabé vznáša sa.

Hučí potok, duní hrom, voda v ňom sa miesi.

S krvou pôdy silnie tok, zo spánku Trolla kriesi.

Bytosť lesná, odpudivá z útrob zeme vychádza.

Tvárou zvere, divným údom nenávidí preklína.

Späť do útrob zeme pred divou búrkou vykročí.

V tom záblesk svetla oslepí ho, spáli oheň nebeský.

Obrátený v prach leží medzi stromami.

Neľudský tvor zahubený nebeskými bleskami.

Hrom do toho tvora, čo nenávidí preklína.

Krv zeme, vietor v korunách, keď búrkou žije krajina.

Hrom do toho !!