Čo sa stalo, kto to vie, kto že to rozpovie?

Prastarý dub rodil lístie, zelenal sa, žil.

Dýchal mrazom, videl mnoho, rástol, z dažďa pil.

Na pokraji lesa stál, mnohým vetrom odolal.

Vítal slnko pálivé, tieň svoj ponúkal.

Útočiskom nevykúpil času veľkú daň.

Bolo i nebolo, to čo bolo nie je.

Bolo i nebolo, nikdy viac nebude.

Kraj ožiaril mocný blesk, dopadol na zem.

Osud stromu daný bleskom v dreve zahorel.

S údmi v ohni padá peň, otriasa sa zem.

Kôra v prach sa zmenila, bez lístia, bez života.

V tele strážcu lesa v ohni zeleň zanikla.

Príroda ho odvrhla, starca zabila.

Bolo i nebolo, to čo bolo nie je.

Bolo i nebolo, nikdy viac nebude.